V sobotu sa ženil, v nedeľu rozhodol hetrikom v Šuranoch

   Stretli sme sa po rokoch, ako inak - na futbale. Dva týždne po poslednom kole minulej sezóny v Kmeťove, na turnaji víťazov súťaží riadených Oblastným futbalovým zväzom Nové Zámky.

Štefan Hozzán prišiel na „Derek“ spolu s vedúcim mužstva Slovana Rastislavice Jánom Vaculom hneď popoludní, pred prvým semifinálovým zápasom a odchádzali sme spolu, keď sa pomaly stmievalo, až po tom, ako šéf futbalu v okrese Peter Kováč odovzdal Kmeťovčanom víťazný pohár.

Š. Hozzána možno smelo označiť za legendu futbalu v Rastislaviciach. Strelec jeho kalibru naháňal dlhé roky v „okrese“ strach súperovým obrancom, ktorí si najviac pamätali desinu na vyrobenom chrbte nevysokého, no o to rýchlejšieho a priebojnejšieho útočníka. Dedinský chlapík a starostlivý tatko s dobráckym úsmevom miloval, keď sa blížila nedeľa a majstrovský zápas, keď mu dali dres s číslom desať a on mohol na ihrisku ukazovať, čo dokáže s loptou. Pritom hral vždy fér.

Keď mal 25 rokov prestúpil do Kostolného Seku, dva roky na to do Šurian. „Aj v Šuranoch som bol dve sezóny. Vtedy tam hrali napríklad Jožo Filaga, Béla Zelovič či Komjatičania Jožo Kanás, Tibor Selický a Ladino Bridiš,“ loví po dlhých rokoch v pamäti dnes 65-ročný Š. Hozzán. „Na Kostolnom Seku hral so mnou napríklad Fero Hatina. Dodnes si pamätám, že proti Jasovej som strelil šesť gólov,“ rozjasnili sa mu oči. „Za Rastislavice som dal niekoľko hetrikov, mal som rád aj góly z rohov.“ Pamätné sú aj jeho štipľavé priame kopy. „Keď som sa v 22 rokoch ženil, v sobotu bola svadba a na druhý deň som dal tri góly v Šuranoch proti ich „béčku“. Myslím, že sme vtedy vyhrali 2:3. Z dôležitých gólov môžem spomenúť napríklad ten, keď som doma proti Palárikovu ušiel v poslednej minúte za stavu 0:0 od polovice ihriska a podarilo sa mi rozhodnúť,“ listuje v pamäti rastislavický „Piťo“. Aktívnu kariéru končil ako hrajúci tréner Poľného Kesova v 47 rokoch. Dnes je trénerom iného mužstva z nitrianskej oblasti Veľkej Doliny.

Rastislavice mali historicky najsilnejšie mužstvo asi keď siahali po postupe do krajskej piatej ligy, no po pamätných ťahaniciach sa nakoniec rozhodlo od zeleného stola a tešilo sa Zemné. „Vtedy za nás hrali aj ozajstné posily Peter Kukan a Róbert Šlehóbr z Poľného Kesova, no ja dodnes nemôžem pochopiť, prečo to tak nakoniec celé dopadlo. Inak, aj Zemné hralo vtedy dobrý futbal. Napríklad takí Stojkovci boli s loptou bleskurýchli.“ Jedno či Maďar, Slovák alebo Róm, ak hral dobrý futbal, uznával každého. „S Rastislavicami sme nevypadli z majstrovstiev okresu 23 rokov, aj teraz sú v mužstve šikovní futbalisti, len prístup by mohol byť niekedy lepší. Niektorí hráči idú v sobotu večer na discotéku a na druhý deň už nepodajú stopercentný výkon,“ zakončil niekdajší výnimočný útočník okresného kalibru, o ktorom sa vedelo, že je postrachom súperov, no len málokto vedel, že ako zamestnanec vtedajších Štátnych majetkov (dnes Poľno SME) chodil každú nedeľu skoro ráno pred majstrákom najskôr ručne nakŕmiť niekoľko desiatok kusov hovädzieho dobytka.

MARIÁN DRAGÚŇ